Stalo sa to, keď som sa ponáhľal z Aurangabádu, ležiaceho na vyprahnutej Dekkanskej plošine, späť do hlavného mesta Dillí. Aj keď železničné lístky sa v Indii najlepšie kupujú cez internet, v Aurangabáde púšťajú elektrinu len na pár hodín, čo som v ten deň nestihol. Tak som sa poslušne zaradil do radu na stanici a po troch hodinách sa dočkal lístka na rýchlik. Žiaľ, všetky miesta v spacom vozni boli už obsadené a ja som sa necítil na to stráviť 24 hodín na drevenej lavici v preplnenej druhej triede. Lístok do spacieho vozňa som mal, ale bez rezervácie. Na zoznam ľudí čakajúcich na prípadné uvoľnené ležadlo som sa zaradil s trojciferným číslom.
V priebehu dňa som sa síce prepracoval na čakačke až na štvrtú pozíciu, ale to stále nestačilo. Mohol som buď lístok vrátiť a pobyt v Aurangabáde si nedobrovoľne predĺžiť o týždeň, alebo nastúpiť do vlaku bez miestenky. Veď sa to hádam nejako vyrieši...
Prirodzene, do vlaku som nastúpil a rýchlo obsadil voľné ležadlo. Sprievodca prišiel po asi dvoch hodinách jazdy. Hodnú chvíľu hľadel na môj lístok a potom vyslovil osudné slová:
„Ale vlak je plný.“
„A nemohli by ste mi niekde nájsť miesto? Veď nie všetci ľudia s rezerváciou nastupujú naraz.“
Sprievodca niekoľkokrát zavzdychal. S každým jeho povzdychom o čosi poklesla aj moja nádej.
„Rád zaplatím za vašu snahu,“ dodal som.
Nakoniec sa v „plnom“ vlaku pre mňa predsa len našlo prázdne ležadlo. Síce som ho musel v priebehu noci uvoľniť pre pasažiera s miestenkou, ale v tom čase mi sprievodca už našiel ďalšie. Do Dillí som sa dostal presne podľa plánu.
Ale ešte predtým prišiel čas zaplatiť bakšiš.
„Koľko by ste mi zaplatili za to, že som vám našiel voľné miesto?“ Spýtal sa ma sprievodca, keď mi oznamoval dobrú správu, že môžem zostať vo vlaku. Túto hru som však už poznal. Keďže cudzinci väčšinou nemajú predstavu o skutočnej cene tovaru alebo služby, je pre nás nevýhodné odpovedať na takto položenú otázku. Treba počkať na druhú stranu a až potom navrhnutú cenu znižovať.
„Koľko by ste chceli, aby som vám zaplatil?“
No Ind sa nedal tak ľahko preľstiť:
„Nie. Koľko by ste mi zaplatili?“
„50 rupií,“ skúsil som. Až neskôr som sa dozvedel od jedného indického novinára, že toto je zhruba suma, ktorú by sprievodcovi za podobnú službu dal aj Ind.
Sprievodca sa rozosmial.
„Nie, nechcem, aby ste mi zaplatili. Rád som vám pomohol. No keby ste náhodou mali kúsok čokolády, alebo inú sladkosť, to by ma veľmi potešilo. Vždy si do vlaku beriem plnú tašku karameliek, ale tie sa mi už minuli...“
A tak som cestoval 24 hodín v spacom vozni za čokoládový keksík.
Keď budete mať niekedy cestu do Aurangabádu, nezabudnite kúpiť do zásoby keksy pre sprievodcu. |
Kvalitným indickým vlakom v súčasnosti konkurujú nízkonákladové letecké spoločnosti. Aj lietadlom sa v Indii cestuje bez stresu. Lístok si stačí kúpiť pár dní pred odletom. Cena zvyčajne nie je o nič vyššia, než keby ste ho kúpili mesiac dopredu. A keď už spomínam lístky, tu je ďalší príbeh:
Raz som cestoval z Himáčalpradéšu do Dillí nočným autobusom. Omylom mi predali lístok na iný deň a ja som v tom čase už spohodlnel natoľko, že som si dátum zabudol skontrolovať. Až vodič autobusu mi oznámil, že mám zlý lístok a „moje“ miesto v nočnom exprese je už predané niekomu inému. Aj všetky ostatné sedadlá boli rezervované.
Keďže šofér veľmi nerozumel mojej zlej hindčine, zavolal z mobilu šéfa, ktorý vedel po anglicky. Pomocou takejto telekonferencie sme sa nakoniec dohodli, že počkám do odchodu autobusu a ak niekto z tých, čo majú miestenku, nepríde, dostanem jeho miesto. Tak sa aj stalo. Opäť, žiaden problém. Obávam sa, že pre Eurolines alebo iného európskeho autobusového dopravcu by to problém bol .
Moje príjemné cestovateľské zážitky majú jednoduché vysvetlenie – Indovia sú v mnohom oveľa flexibilnejší, než Európania. Až na pár luxusných výnimiek, autobusy zastavujú aj mimo určených zastáviek, kdekoľvek po ceste, vždy, keď niekto potrebuje vystúpiť. A ak chcete nastúpiť, netreba hľadať autobusovú stanicu. Stačí na okoloidúci autobus zamávať z okraja cesty a zjednať si cenu.
Indovia sa celkovo menej trápia zbytočnosťami, ktoré spôsobujú tak veľa stresu v západnejšie položených krajinách. Oni sa vlastne často netrápia ani dôležitými vecami. Pamätám si, ako ma prekvapil postoj šoféra, keď náš džíp v Radžastane dostal defekt. Vodič vyšiel z auta, na skúšku kopol do pneumatiky, lenivo si premeral rezervu a znovu nasadol späť. „To ešte vydrží do Džajpuru,“ oznámil mi. Od Džajpuru nás delili dve hodiny jazdy po púštnej ceste.
Podobne sa zachoval aj šofér autobusu, keď dostal defekt na diaľnici v Uttarpradéši. Ale ten po skúšobnom kopanci do pneumatiky na moju otázku len mávol rukou, že „máme ešte ďalšie kolesá“. Netvrdím, že treba začať jazdiť na prepichnutých pneumatikách. Ale niekedy si želám, aby aj Európania brali život trochu odľahčenejšie.
Typická dopravná zápcha na radžastanskom vidieku. Keď som ju fotil, náš džíp mal už vtedy asi hodinu defekt. |