Samotné slovo „Satan“ sa nemusí prekladať len ako „protivník“, ale aj ako „žalobca“. A práve takto chápala Satana staroveká hebrejská kultúra. Preto v Starom zákone vystupuje Satan ako pokušiteľ, ktorý skúša vieru ľudí v Boha a bez Božej autority nemá nijakú moc (Jób). Teda skôr prokurátor v Božích službách, než jeho padlý anjel. Ničím nepodložený názor, že Satan je totožný s hadom, čo nahovoril Evu na odtrhnutie ovocia poznania, sa začal šíriť až po napísaní Zjavenia sv. Jána, kde diabol vystupuje v hadej podobe. Báj o tzv. Luciferovi („tzv.“ preto, že samotné meno vzniklo nesprávnym prekladom názvu planéty Venuša pri prvom prepise Biblie do latinčiny), fascinujúcom to vodcovi vzbury anjelov, vznikla spojením viacerých folklórnych tradícií približne v 1. storočí pred n. l. Do kresťanstva vstúpila až v polemických dielach Tertuliána a Origena.
Politické spory ohľadne „čistoty“ a budúcnosti židovskej komunity po porážke Rimanmi a odchode do diaspóry začali meniť pôvodný koncept Satana – z obskúrnej duchovnej postavy sa stala nálepka pre ľudských politických nepriateľov. Táto tendencia ešte viac zosilnela v kresťanstve. Diabol bol odrazu všade: na posvätných miestach iných náboženstiev (hanlivo označovaných ako „pohanské“), v spisoch kresťanských disidentov (odsudzovaných ako „heretici“) i v židovských ghettách. Evolúcia diabla dospela až do takej absurdity, že pápeži a vzdoropápeži sa počas Západnej schizmy navzájom napádali ako Antikristi. Antikristom bol v rozličných obdobiach nazývaný aj sv. Pavol, cisár Nero, prorok Mohamed, cár Peter Veľký, princ Charles a generálny tajomník NATO Javier Solana.
Z hľadiska vedy takýto vývoj nie je vôbec prekvapujúci. Sociálna identita akéhokoľvek spoločenstva (vrátane cirkví) sa totiž formuje dvoma paralelnými spôsobmi: upevňovaním väzieb vo vnútri komunity a vymedzením jasných hraníc oddeľujúcich spoločenstvo od zvyšku sveta. Inými slovami, „my“ sa definuje v protiklade k „oni“. Hranice sa pritom najrýchlejšie budujú démonizovaním ostatných (najmä už etablovaných) sociálnych skupín. Klasickým príkladom je nacionalizmus. Blúzniac o slobode, rovnosti a bratstve, prvý moderný národný štát posielal húfy existujúcich i vymyslených nepriateľov Republiky pod gilotínu. Aj beztriedna utópia boľševikov získala svoju legitimitu až vo vojne proti zahraničným interventom a domácim kontrarevolucionárom.
Podobne aj kresťanstvo, zápasiace o svoju identitu so židovskou komunitou, z ktorej vzišlo, potrebovalo nejako vysvetliť, prečo väčšinový judaizmus odmieta uznať Ježiša za mesiáša. Táto potreba ešte vzrástla, keď bola jednota kresťanského učenia ohrozená teologickými spormi vo vnútri (napr. arianizmus). Odsudzovanie iného (konkurenčného a preto nebezpečného) názoru ako inšpirovaného diablom sa stalo úspešnou a univerzálne používanou stratégiou. Tak ako je šovinizmus tieňom vznešených ideí Francúzskej revolúcie a krvavá diktatúra proletariátu tieňom sna o rovnosti, tak je aj diabol tieňom i popretím pôvodného Kristovho učenia – lásky k blížnemu.
Polyteizmus diabla nepotrebuje – rovnako ako pluralizmus nepotrebuje „triedneho nepriateľa“. Iba totalitné ideológie démonizujú každého, kto by chcel ohroziť ich monopolnú vládu nad telom a dušou ľudských bytostí. Charakter tejto démonizácie zakaždým odráža totalitný charakter danej ideológie. Jakobíni, boľševici, ani náboženskí fanatici nevedia pochopiť, že rôzne svetonázory nemusia byť v konflikte, ale môžu koexistovať, či dokonca spolupracovať. Keďže oni sú bieli, zvyšok sveta musí byť čierny. Keďže oni sú posadnutí udržaním vlastnej jednoty, aj zvyšok sveta je považovaný za uniformný nepriateľský monolit. Za hranicami spoločenstva jednoducho neprestajne kuje svoje pikle univerzálny protivník, či už je ním ancien régime, buržoázia, alebo diabol. Jupiter, Ištar, Višnu, Židia, nestoriánski kresťania, Islam, liberalizmus, socializmus, New Age, jóga... koľko tvárí môže mať zlo? Toľko, koľko treba na ochranu „pravej“ viery pred pluralizmom.
Ľudia, ktorí sú fascinovaní diablom (satanisti, ale tiež kresťanskí a moslimskí fundamentalisti), by si mali prečítať knihu The Origin of Satan od uznávanej profesorky religionistiky na Princeton University, Elaine Hiesey Pagels. Alebo ktorúkoľvek inú štúdiu skúmajúcu vývoj ľuďmi vytvorenej personifikácie zla. Možno by potom dokázali lepšie oddeliť vymyslenú postavu „rohatého“ od skutočného posolstva Evanjelií.
