reklama

Carnet de Paris – Cudzinci

Včera sa zo susedného bytu odsťahovali Cudzinci. Dobre si pamätám na noc, keď sa pred dvomi týždňami zjavili. Najprv sa pomilovali, čo je presne to, kvôli čomu ľudia do Paríža prichádzajú. Ale potom sa začali, v pomýlenom slede udalostí, hádať. On jej vyčítal, že je mizerná v orálnom sexe. Ona mu vysvetľovala, že sa síce snaží držať zuby za perami, ale nie vždy sa jej to darí. Vzápätí, bez akéhokoľvek logického prechodu, jej začal vyčítať, že neplatí nijaké účty, na čo mu Ona pripomenula, že veď predsa platí poistku od auta. To všetko vykrikovali do Vivaldiho hudby, pustenej na najvyššiu hlasitosť. Určite boli jediným párom na svete, ktorý sa dokáže hádať za zvuku Štyroch ročných období. Niekedy nad ránom On začal kričať: „Odlož ten nôž, odlož ten nôž! Dobre vieš, že nenávidím, keď si prikladáš nôž na zápästie! Nenávidím, keď sa vyhrážaš samovraždou!“ A potom bolo ticho.

Písmo: A- | A+

Cudzinci boli karikatúrou Američanov. Prehnanou, komickou, založenou na pravde, odpornou, príliš zjednodušujúcou, takou, akú si dokáže vymyslieť len filmový scenárista vo chvíli veľkej nenávisti. Počas dvoch týždňov strávených v Paríži skoro nikdy nevyšli z bytu. Okrem Vivaldiho počúvali zásadne len americkú hudbu. Ešte aj ich prízvuk bol tvrdý, vidiecky, akoby z Wyomingu... A so železnou pravidelnosťou začínali po polnoci svoje hádky, ktoré trvali do štvrtej, piatej rána.

Aj ich vzťah, vnímaný cez tenkú stenu oddeľujúcu naše životy, bol plný filmových klišé. On bol ženatý a hoci svoju manželku „nemiloval“, tvrdil, že ju nedokáže opustiť, lebo jeho manželka je napriek všetkému „ženou jeho života“. Ona často vyznávala svojmu o deväť rokov staršiemu milencovi lásku: „Milujem ťa tak veľmi! Nedokážem bez teba žiť.“ „Ale dokážeš,“ odpovedal jej ten zvyčajne. On použil slovo „milovať“ len jediný raz, v extatickom výkriku „I love you fucking me“.

Nie je lepšie hľadať šťastie osobitne, než kráčať ruka v ruke k nevyhnutnej záhube? Na druhej strane, čo ja viem o ľudských voľbách? Napriek všetkej tej intimite, ktorú sme za dva týždne spoločne prežívali, oddelení len tenkou parížskou stenou, nikdy som sa nedozvedel ani len ich mená. Zostali pre mňa tým, čím boli od začiatku – Cudzinci.

Včera som obedoval v malej pizzerii na rue des Martyrs. Len čo som vstúpil, majiteľ ma oslovil po anglicky. „Ako viete, že som cudzinec?“ Spýtal som sa ho po francúzsky. „Ah, to sa vidí,“ odpovedal. Vedel som, že má pravdu. Keď nemusím ísť práve na pracovné stretnutie, chodím oblečený ležérne, ako turista. Často sa priblblo usmievam, celkom ako Američan, keď v trápnej komédii nerozumie po francúzsky. Vrátil som sa do krajiny, ktorej kultúru som ešte pred pár rokmi veľmi silno zdieľal. A dnes ma tu považujú za Amerikána, za cudzinca.

Aby som sa necítil zle, majiteľ pizzerie mi porozprával o svojom živote. Oboch rodičov, aj prízvuk má z Talianska. Ale všetky tie roky prežité v Paríži spôsobili, že vždy, keď sa vráti na Apeninský polostrov, ľudia sa mu smejú, že vyzerá ako Francúz. „Všade, kam prídem, som len cudzinec,“ povedal a bolo to, akoby hovoril o nás všetkých.

Andrej Tusičišny

Andrej Tusičišny

Bloger 
  • Počet článkov:  56
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Lukostrelec, milovník hôr, doktorand na Columbia University v New Yorku, venujúci sa výskumu v oblasti medzinárodných vzťahov. Viac informácií sa dozviete na www.tusicisny.com. Zoznam autorových rubrík:  ZamysleniaZ ciestZem ľudíZ mikrobloguZrkadlový mužZvedátorZyxwvut...

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu