Rikša a metro

Autor: Andrej Tusičišny | 1.6.2009 o 8:32 | Karma článku: 9,64 | Prečítané:  3293x

Za posledné štyri mesiace som stretol veľa ľudí, ktorí znenávideli Indiu hneď v prvej chvíli, keď sa z moderného Medzinárodného letiska Indiry Gándhi dostali do davu ukričaných taxikárov, čo sa pred terminálom snažia hlava-nehlava uchytiť (a neskôr podviesť) bieleho zákazníka. Letiskové parkovisko je husto pokryté pľuvancami, zafarbenými dočervena rozžuvanou miestnou drogou paan. Do nosa okamžite prenikne štipľavá aróma typická pre každé indické veľkomesto – všadeprítomný dym z horiacich odpadkov. V tej chvíli možno urobiť len dve rozhodnutia: buď sa aspoň v duchu otočiť a vrátiť domov, alebo skočiť po hlave do ľudskej povodne, ktorá sa nazýva Dillí.

Ak si zvolíte tú druhú možnosť, čoskoro zistíte, že šestnásťmiliónové hlavné mesto Indie je príliš veľké a rôznorodé, než aby sa dalo zjednodušiť na pár stručných opisov typu "smradľavé noci", či "taxikári podvádzajú". Aj keď dejiny subkontinentu sa už od čias Mahabharáty do veľkej miery píšu práve v Dillí, metropola Indie je dodnes v podstate nesúrodou zmesou siedmych veľmi odlišných miest. Podobne ako v starom Egypte, aj v Indii si totiž každá vládnuca dynastia postavila vlastné hlavné mesto, v tesnej blízkosti predchádzajúceho centra. Každé z týchto miest – dnes už len štvrtí – sa vyznačuje osobitou atmosférou. V Britmi založenom New Delhi široké bulváre pretínajú obrovské plochy zelene; stredoveký Nizamuddin zostal až do súčasnosti pokojným moslimským mestečkom; supermoderný Gurgaon vo dne-noci stavia nové hypermarkety... A tú klišéovitú, filmovú podobu Indie možno zažiť v Old Delhi.

Quwwat ul-Islam
Dillí je nesúrodou a často konfliktnou zmesou starého a nového. Výstižným symbolom je Quwwat ul-Islam, najstaršia mešita v meste i v celej Indii. Jej kamene boli pôvodne súčasťou zdemolovaných hinduistických a džinistických chrámov.

Najvýhodnejším spôsobom dopravy v Old Delhi je chatrná kovová trojkolka vo všeobecnosti známa ako bicyklová rikša alebo skrátene cyklorikša. V závislosti od okolností a telesnej váhy môžu za vodičom sedieť 1-3 zákazníci. Za jazdu sa zvyčajne platí len pár rupií, ale jednať sa treba v hindštine, lebo negramotní rikšiari málokedy vedia po anglicky. Keďže spravidla patria k najchudobnejším obyvateľom indických slumov, za ťažkú prácu si pýtajú smiešne nízke sumy a pri zjednávaní sú ochotní súhlasiť aj so zlomkom pôvodnej ceny. Keď je človek hladný, alebo mu došiel paan, aj desať rupií (v prepočte 15 eurocentov) je odrazu veľký peniaz.

Snažil som sa túto zraniteľnosť príliš nezneužívať a vždy dojednať rozumnú sumu. Nie skazene vysokú, ale ani nespravodlivo nízku. Na krátke vzdialenosti som pritom skoro vždy používal bicyklovú rikšu. Dal som tak zarobiť ľuďom, ktorí to najviac potrebujú. Druhým najčastejším dopravným prostriedkom počas môjho pobytu v Indii bola autorikša. Do skutočného taxíku som v Indii nastúpil len jediný raz.

Autoriksa
Autor blogu za volantom autorikše. Keďže pomalé cyklorikše sú vhodné iba na kratšie vzdialenosti, autorikša je v skutočnosti hlavným dopravným prostriedkom v indických mestách. Napravo stojí močiaci muž – ďalší všadeprítomný zjav indických ulíc.

Na druhej strane som tam stretol aj Európanov, ktorí sa nikdy neviezli na bicyklovej rikši. Ako mi povedali, cítili by sa príliš nesvoji zneužívať ľudský pohon. Ovládaní falošným, iracionálnym humanizmom si neuvedomili, že rikšiar si len veľmi ťažko dokáže nájsť inú prácu. Všetky realistické alternatívy sú horšie: bez práce môže iba žobrať alebo umrieť od hladu. Alebo kradnúť. Niekedy je lepšie, ak cestovateľ radšej nechá svoje európske názory za bránou letiska. Na indickú realitu sa nedajú vždy aplikovať.

Najrýchlejšiu jazdu na bicyklovej rikši v živote som zažil práve v nočnom Old Delhi. Môj rikšiar bol určite nadopovaný niečím silnejším, než paan, ale v tom čase som ešte nerozprával po hindsky natoľko dobre, aby som sa ho spýtal na čom frčí. Každopádne vydal zo svojho vychudnutého tela oveľa viac energie, než bolo treba. Kým jednou rukou kormidloval, druhou odtláčal z cesty pomalších účastníkov premávky – kozy, detských žobrákov a všakovaké ľudskou silou poháňané vozíky. Keď bol náš "pruh" príliš pomalý, zaradil sa do pruhu opačného. Prirodzene, bez akýchkoľvek obáv z motoriek rútiacich sa proti nám. Rikša ustavične nadskakovala na hrboľatom nespevnenom povrchu. Naokolo, priamo na ulici, sa predávalo všetko od sladučkých indických koláčikov po oceľové rúry. Nebo bolo zatienené tisícami elektrických káblov, ktoré sa nám križovali nad hlavami.

Droty nad krizovatkou
Neprehľadná spleť elektrických drôtov „zdobí“ azda každú križovatku subkontinentu.

Na okraji Chandni Chowku, najväčšieho bulváru v Old Delhi, rikšiar prudko zaflekoval a do voľne sa povaľujúcej hromady odpadkov odpľul slinu zmiešanú s paanom. Dobre som si zapamätal výraz, ktorý mal pritom v tvári. Bola to práve tá tvár Indie, ktorú si cudzinci najčastejšie odnesú so sebou domov v spomienkach. Ale súčasne to bola len jedna z obrovského množstva tvárí, ktoré táto krajina má.

Indicka ulica s tulavymi kravami
Autor blogu na indickej ulici. Posvätným kravám je premávka ľahostajná. Celé dni len tak postávajú uprostred ciest a žerú odpadky bez strachu, že by ich niečo zrazilo.

Na Chandni Chowku na mňa čakala dokonale odlišná skúsenosť. Nachádza sa tam totiž jedna zo staníc metra a metro v Dillí je presným opakom chaosu na povrchu. Čisté, rýchle, efektívne, s modernými vlakovými súpravami, v ktorých príjemný robotický hlas vymenúva zoznam staníc v hindštine aj angličtine. Klimatizované tunely sú vždy pripravené poskytnúť oddych od vtieravých predavačov a pouličného hluku.

A hoci metro je súčasne najrýchlejším aj najlacnejším spôsobom ako sa prepravovať v Dillí, prekvapujúco ho využíva len indická stredná trieda. Cudzinci o jeho existencii často ani netušia; bohatí Indovia sa vozia v aute so šoférom; chudobných Indov do metra zas údajne nepustí polícia. Teda, tým posledným si nie som úplne istý, lebo som nikdy nevidel nijakého chudobného Inda, ktorý by sa pokúsil preniknúť cez policajnú kontrolu a detektor kovov na stanici. Keď som sa s nimi na túto tému rozprával, každý jednoducho veril, že by ho policajti poslali späť kam patrí, totižto na chaotickú a špinavú ulicu. Ako mi vysvetlili, metro je len pre ľudí, ktorí nosia topánky. Lacné plastové sandále bežných Indov do neho nesmú vstúpiť.

A skutočne, ľudia v dillíjskom metre majú obuté len značkové topánky alebo ich napodobneniny. Telefonujú z mobilov Nokia a čítajú noviny vychádzajúce v angličtine. Sú vzdelaní a na rozdiel od miliardy svojich spoluobčanov už boli aspoň raz v zahraničí. Práve teraz cestujú niekam do kancelárie, ktorá sama vznikla len pred pár rokmi, vďaka globalizácii. Ešte aj nápis nad eskalátorom by vychudnutému rikšiarovi určite pripadal ako z inej planéty: "Buď fit, použi schody." Ak chcete zažiť minulosť Indie, povozte sa po Old Delhi cyklorikšou. Ak vás zaujíma budúcnosť Indie, jej tvár nájdete v dillíjskom metre.

Jantar Mantar
Dve tváre Indie: stredoveké kamenné observatórium Jantar Mantar je v súčasnosti obklopené betónovými vežiakmi.

Ale nebola by to India, keby sa minulosť a budúcnosť ustavične nepremiešavali. Spýtajte sa človeka v metre na meno a jeho priezvisko spravidla prezradí príslušnosť k vyššej kaste. Ak sa namiesto toho zveziete cyklorikšou, šliapať do pedálov bude celkom iste dalit alebo chudobný moslim. Aj to je jedna z rozporuplných tvárí Indie: Zastaralý kastový systém určuje kto sa smie zviesť metrom do 21. storočia.

Cervena pevnost s PET flasou

Stará a nová India: PET fľaša zabudnutá za oknom mugalského paláca. Mreža vytesaná z jediného kusu mramoru márne čaká na rekonštrukciu.


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Harabin prebral otcovu rétoriku, načas zrejme príde o talár

Súdna rada už dočasne odstavila zvolenského sudcu Miľana. Tiež nenosil rúško.

Komentár Zuzany Kepplovej

Pomôžme Timrave napísať román (komentár)

Sme takí odvážni a dynamickí ako naša politická reprezentácia.


Už ste čítali?