Skutočný milionár z chatrče

Autor: Andrej Tusičišny | 23.6.2009 o 12:02 | Karma článku: 16,22 | Prečítané:  14261x

S detskou prácou som sa prvýkrát stretol paradoxne v jednej z najváženejších vedeckých inštitúcií v Indii. O dom, v ktorom ma inštitút ubytoval, sa starala príjemná – a musím povedať, že aj veľmi príťažlivá – mladá mamička. Trochu ma však zarazilo, že jej malý syn namiesto chodenia do školy celé dni zametá a robí rôzne iné práce okolo domu. Jeho mama ho volala Nokar. Jedného dňa som mu aj ja s gramatikou westernového Indiána povedal: „Nokar, do čaj omoyie.“ Nokar, dva čaje prosím doniesť. Keď vysmiaty chlapec odbehol do kuchyne po korenený čaj s mliekom, iný hosť inštitútu ma upozornil: „Bolo by krajšie keby si ho oslovoval menom.“ „On sa nevolá Nokar?“ „Nie. Nokar znamená v hindčine sluha.“ Náš nokar mal osem rokov.

Bez detskej práce sa nezaobíde dokonca ani taká renomovaná spoločnosť, akou sú Indické železnice. Keď vlak spomaľuje v blízkosti slumov, nie je to preto, aby si turisti mohli odfotiť tamojšie chatrče. Do pomaly idúceho vlaku naskakujú miestne deti s veľkými vrecami. Ako prechádzajú vagónmi, systematicky vymetajú odpadky spod nôh pasažierov. Keď vlak začne na konci slumu opäť zrýchľovať, vyskáču zasa von. Za jedno vrece plné smetí dostane dieťa od Indických železníc 2 rupie. Po slovensky – 3 eurocenty. Nie, toto nie je scéna z oskarmi ovenčeného filmu Milionár z chatrče. Toto je každodenná skutočnosť v krajine, v ktorej žije šestina ľudstva.

Ako vo filme sa cítim aj keď moja rikša stojí na križovatke v New Delhi. Okamžite ku mne pristupujú tri deti vo veku slovenského škôlkara. Všetky tri sú navlečené do potrhaných handier neurčitej farby. Najmenší chlapec bubnuje na podomácky vyrobenom bubienku tak zanietene, že si ani nevšíma sopeľ, čo mu tečie po perách. Dievčatko uprostred sa víri v divokom tanci. Jej pohyby však pôsobia príliš dospelo, chlipne, nepatrične k jej veku. Najstarší chlapec, akiste vodca, vystiera ku mne ruku s otvorenou dlaňou. Druhou rukou mi okato ukazuje jednoeurovú mincu, aby som pochopil, čo odo mňa očakávajú.

Rovnako ako malý hrdina v Milionárovi z chatrče, aj títo detskí žobráci sú vlastnení mafiou. A aj keď India podpísala Dohovor o potláčaní obchodu s ľuďmi, polícia nad otrokárstvom v uliciach hlavného mesta priviera oči. Nikto sa nechce naťahovať so všemocnými zločineckými skupinami, zvlášť, keď na ich výplatnej listine figurujú aj mnohí významní politici a policajti.

Detsky jazdec na tave
Nie všetky deti v Indii zbierajú odpadky alebo žobrú. Tento chlapec si našiel oveľa zaujímavejšiu prácu – šoféruje ťavu


V duchu bollywoodskej tradície skončil Milionár z chatrče happyendom. Hlavný hrdina vyrástol, vyhral v televíznej súťaži milión rupií a získal ženu svojho srdca. Aj deväťročný Karim má veľmi ambiciózny sen: chce sa stať turistickým sprievodcom. To je maximum, čo môže chlapec z nižšej kasty na vidieku dosiahnuť. Karim už teraz číha na turistov v bicyklovom obchode svojho strýka a učí sa od nich cudzie jazyky. Okrem rodnej hindčiny ovláda aj angličtinu, francúzštinu a taliančinu. Dosť pôsobivý výkon na tak malé dieťa.

Karim ma žiada, aby som mu na papier napísal užitočné slová v ruštine a ich anglický preklad. Ruština je totiž ďalší cudzí jazyk, ktorý by sa chcel naučiť.
„A poznáš anglické písmená?“ Pýtam sa ho. „Budeš si vedieť prečítať, čo ti píšem?“
Karim mi s úsmevom odpovedá:
„Ja neviem čítať ani indické písmená. Nikdy som nebol v škole. Ale požiadam niekoho iného, aby mi tvoj lístok prečítal nahlas a zapamätám si, čo je tam napísané. Takto som sa naučil aj ostatné jazyky.“

Mám dvadsaťdeväť rokov. Učím medzinárodné vzťahy na jednej z najlepších amerických univerzít. Oproti mne sedí dieťa, ktoré sa veku dvadsaťdeväť rokov pravdepodobne vôbec nedožije. Buď ho zabije všadeprítomná tuberkulóza, alebo ho zmasakrujú pri etnických nepokojoch. Ak aj prežije, nikdy v živote nebude vedieť čítať a písať.

Aký je medzi nami dvomi rozdiel? Je malý Karim menej talentovaný, než ja? Alebo je horším človekom?

Nepodlieham nijakým ilúziám. O tom, čo som v živote dosiahol, nerozhodli moje schopnosti, ale náhodný fakt, že som sa narodil v bohatej krajine. Keby som vyrástol v Karimovej dedine, tiež by som ako dieťa pracoval v bicyklovom obchode, a potom, v dvadsiatke, umrel na banálnu liečiteľnú chorobu. Keby sa Karim narodil na Slovensku, možno by bol špičkovým chirurgom. Ale nie je a nikdy nebude.

Karim v bicyklovom obchode
Inteligentný malý Karim pomáha v bicyklovom obchode svojho strýka. Urobme myšlienkový pokus: Čím by sa mohol stať, keby sa koleso života zvrtlo inak a on by sa narodil na vyspelom Slovensku? Čo by bolo zo mňa, keby som sa narodil na indickej dedine? Čo by bolo z vás?

Dillíjske predmestie Gurgaon je od Karimovej dediny vzdialené tisíc svetelných rokov. Na každom kroku tam vyrastajú nové vežiaky klimatizovaných päťhviezdičkových hotelov. Ale zdanie niekedy klame. Aj Gurgaon je napriek supermodernému vzhľadu predsa len v Indii. Náš autobus práve prechádza okolo novostavby hotelu Westin. Účelná moderná architektúra, mramor, dymové sklo. No všade okolo luxusnej budovy sa rozkladá slum – štvrť chudoby. V nedbalo postavených chatrčiach z vlnitého plechu žijú stavební robotníci. Kým muži odstraňujú bambusové lešenie z novučičkého Westinu, ich ženy a deti medzitým prekutávajú neďalekú skládku.

Deti si ma hromadne fotia na mobilne telefony
India je vynikajúcou metaforou ľudstva. Kým niektoré deti sa živia zberom odpadkov, ich rovesníci obďaleč si mobilnými telefónmi fotia exotického cudzinca.


V Gurgaone si nevdojak spomínam na obrázok, ktorý sme mali v učebnici dejepisu pre 5. ročník základnej školy. Spoločenská hierarchia starovekých otrokárskych štátov tam bola zobrazená v podobe pyramídy. Na jej vrchole stál faraón. Pod ním bolo zopár vyobliekaných postavičiek vojakov a kňazov. Veľa veľa roľníkov. A úplne naspodku sa krčila obrovská masa otrokov. Obávam sa, že takéto nepevné základy má na Zemi oveľa viac stavieb, než len Hotel Westin v Gurgaone.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Harabin prebral otcovu rétoriku, načas zrejme príde o talár

Súdna rada už dočasne odstavila zvolenského sudcu Miľana. Tiež nenosil rúško.

Komentár Zuzany Kepplovej

Pomôžme Timrave napísať román (komentár)

Sme takí odvážni a dynamickí ako naša politická reprezentácia.


Už ste čítali?