reklama

Vedecká konferencia – pohľad zvnútra

Viac než tisíc špecialistov z oblasti medzinárodných vzťahov. Tristo panelových diskusií. Namiesto poludňajších zvonov volanie muezína. Svetová konferencia medzinárodných štúdií v Istanbule.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (46)

Hoci som sa mojej prvej medzinárodnej konferencie (aj to iba v slovenskom Senci) zúčastnil len pred štyrmi rokmi, zdá sa mi, akoby odvtedy ubehla celá večnosť. Dobre si pamätám, že som zo seba v Senci nedokázal dostať jedinú anglickú vetu a prednášajúci v mojich očiach pripomínali mimozemšťanov. Pochádzali totiž z pre mňa cudzieho sveta, v ktorom sa ľudia pohybujú výlučne letecky, zdravia sa širokými americkými úsmevmi a v hotelových izbách ťukajú do ultratenkých notebookov samé neobyčajne dôležité slová. Po štyroch rokoch sa nad dojmami vtedajšieho slovenského vysokoškoláka len zhovievavo usmievam. Môžem si to dovoliť. V hotelovej izbe totiž práve otváram notebook, aby som opísal pohľad zvnútra tej zvláštnej spoločenskej skupiny, čo kočuje po vedeckých konferenciách.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V priebehu posledných dvoch týždňov som sa zúčastnil hneď dvoch: už spomínanej Svetovej konferencie medzinárodných štúdií v Istanbule a výročnej Konferencie Európskeho konzorcia pre politický výskum v Budapešti. Musím sa priznať, dve masové akcie (s viac ako tisíckou prednášajúcich) tak tesne za sebou ma úplne vyšťavili. Z obložených chlebíčkov a PowerPointu sa mi už zdvíha žalúdok.

Na druhej strane, splnil som všetky predsavzatia: stretol pár starých známych, zvýšil si prestíž v akademickom svete a nazbieral za tašku vizitiek. Obe konferencie boli tiež napočudovanie výborne zorganizované. Fungovalo všetko podstatné, od registrácie cez internet až po preplácanie cestovných grantov. Neviem si predstaviť ten zmätok, čo by vypukol na akcii podobných rozmerov, keby prebehla u nás v Ženeve. Budapeštianski hostitelia príjemne prekvapili moderne vybavenou budovou (v každej učebni dataprojektor s počítačom) a množstvom tokajského vína. No možno preto už nezostalo na obligátny notes a pero. V Istanbule zas potešila bezplatná kyvadlová doprava do hotelov, ale dosť nezvyklo vyznela nutnosť platiť za kávu a čaj počas prestávok medzi panelovými diskusiami. Meotary namiesto dataprojektorov mi pripomenuli podmienky slovenských vysokých škôl.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kde zostali Slováci?

A keď už spomínam Slovensko, tešil som sa aj na avizovaných zástupcov Univerzity Mateja Bela (v Istanbule) a Univerzity Komenského (v Budapešti). Nanešťastie sa mi ich nikde nepodarilo stretnúť. A to som v Istanbule dokonca cielene navštívil panely, kde mali vystúpiť. Neviditeľnosť slovenských účastníkov je dosť podozrivá, keď si uvedomím, ako rýchlo som zakaždým narazil na početnú skupinu Čechov. České vysoké školy vyslali na každú z konferencií zhruba desiatku zástupcov a – čo je zvlášť chvályhodné – priestor dali najmä doktorandom a mladým vyučujúcim. Nerozumiem celkom, prečo si Slováci z nich nezobrali príklad. Povedzme, účasť na konferencii v Istanbule bola pre podvyživené slovenské školy trochu mastná, no do Maďarska je to z Bratislavy skutočne len na skok. A aj môj príklad ukazuje, že na obe konferencie sa dali veľmi ľahko získať cestovné granty od európskych a svetových politologických asociácií, takže človek nemusel byť závislý len od rozpočtu svojej školy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

S takýmto prístupom mladej slovenskej politológii hrozí, že zostane izolovaná – ostrovček devätnásteho storočia obchádzaný vlnami prudko sa rozvíjajúcej disciplíny. Práve konferencie totiž integrujú svetovú komunitu vedcov. Ponad plastové poháriky s kávou prebieha networking vo svojej najčistejšej podobe. Na konferenciách sa nadväzujú priateľstvá aj pracovné kontakty. Niekedy ich je dosť ťažké rozlíšiť, no to už asi k profesionálnym komunitám patrí. Typický príklad - formálna panelová diskusia o globalizácii, ktorej som sa zúčastnil, cez prestávku prerástla do priateľského rozhovoru o poslednom futbalovom zápase medzi Slovenskom a Nemeckom. Samozrejme, tváril som sa pritom, akoby som v bránke víťazného slovenského tímu stál ja sám:-) A pri jednej úplne neformálnej večeri som zas dostal od spolusediacich profesorov ponuky na ďalšie štúdium (New York), prácu (Nórsko) a poskytnutie odporúčacích listov (tie pre zmenu od šéfredaktora istého prestížneho časopisu). Pozvánky na všelijaké budúce konferencie by som mohol azda aj prehadzovať vidlami. Šéf mojej katedry určite zošedivie, keď mu predložím ďalšie žiadosti o peniaze, no ale odmietnite ísť do Kalifornie, či Japonska.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aby to nevyzeralo ako ulieváreň...

Samozrejme, tým oficiálnym dôvodom (vhodným aj pre šéfov katedier), prečo ľudia navštevujú vedecké kongresy, je predstavenie vlastného výskumu. Prezentovaný „research paper“ býva spravidla prvým krokom vedúcim k publikácii článku v referovanom časopise a neskôr možno i k samostatnej knihe (alebo aspoň k PhD dizertácii) napísanej na tú istú tému. Pritom všetci svorne tvrdíme, že nejde o recykláciu, ale o neustále zdokonaľovanie výskumného projektu. Medzinárodné konferencie sú tiež miestom, kde aj začínajúci vedec môže získať zadarmo spätnú väzbu od svetových kapacít. Takto sa mi naposledy ušiel veľmi povzbudivý komentár od Brucea Russetta z Yale University, ktorý je jedným z najvýznamnejších žijúcich klasikov medzinárodných vzťahov. Skoro som spadol z nôh, keď starý pán (úprimne - musí mať už aspoň 250 rokov) osobne prišiel za mnou po skončení panelu a ešte si aj vystál radu za iným diskutujúcim. Zvláštne, že ho za tie roky nestihla pokaziť zbožná úcta, čo mu na môj stredoeurópsky vkus až príliš prehnane prejavujú západní politológovia.

A o čom boli moje príspevky? V Istanbule som sa zaoberal otázkou, či existuje Európske „spoločenstvo hodnôt“, o ktorom často počúvame od rozličných politikov. V Budapešti som zas hľadal dôvody, prečo sa v niektorých regiónoch sveta (napr. Západná Európa) stala vojna odrazu nepredstaviteľnou.

Prirodzene, tematický rozsah príspevkov na všeobecných konferenciách býva neuveriteľne široký a niektoré panely sa venujú ďaleko exotickejším oblastiam než ja. Tomu zodpovedá aj počet divákov. Predpokladám, že v panelovej diskusii o „úlohe citov pri formovaní sociálnych hnutí“ sa asi zišli všetci piati ľudia, ktorí sa na Zemi tejto téme venujú. A keď akademik skúmajúci „kognitívnu vedu ako potenciálny základ prístupu konštruktivistickej školy k teórii medzinárodných vzťahov“, stretne podobne postihnutého človeka, možno mu to zabráni v spáchaní samovraždy, ktorú už určite plánoval kvôli chronickému pocitu nepochopenia. Celkovo sa však na konferenciách dajú nájsť aj veľmi zaujímavé a najmä progresívne práce, ktorých učesaná podoba sa v oficiálnych časopisoch pritom objaví zvyčajne až o rok-dva.

O čo ide v skutočnosti...

Ale tou najdôležitejšou časťou vedeckých konferencií nie sú panelové diskusie. Veď príspevky sa dajú prinajhoršom vždy vyžiadať od hrdého autora cez e-mail. Skutočným dôvodom, prečo vedci drankajú od svojich nadriadených peniaze na letenku, sú „coffee breaks“. Cez prestávku medzi diskusiami sa všetci účastníci starostlivo ozbroja – do pravej ruky šálku s kávou či čajom, do ľavej zväzok vizitiek - a vyberú sa na lov svojho obľúbeného panelistu. Narozdiel od sci-fi filmov, „first contact“ na konferencii prebieha veľmi jednoducho: „Hi, it was a very good presentation... I’m sorry, but I still don’t agree with… You’re from UCSD? Oh, do you know Ellen…” Stretnutia ľudí, čo sa poznajú len cez e-mail alebo dokonca iba cez stránky odborných časopisov, bývajú pritom občas úsmevné. Aj Bahar Rumelili sa smiala po mojom priznaní, že som ju podľa jej článkov považoval za staršieho tureckého profesora. V skutočnosti sa z nej vykľula príjemná mladá žena.

No nesporne najobľúbenejšou fázou každej konferencie sú večerné recepcie. Z tých istanbulských ma najviac zaujala recepcia organizovaná miestnou obchodnou komorou. Veľkoryso nám poskytli priestory luxusného klubu ponoreného v záplave zelene na ázijskej strane Bosporu. Pri pohľade na slnko gýčovito zapadajúce za minarety, pod ktorými sa hojdali lodičky, som len horko zaplakal nad zabudnutým fotoaparátom. Ďalším sklamaním večera bolo, že napriek hektolitrom vypitého alkoholu nijaká zo svetových kapacít neskončila v bazéne olympijských rozmerov, okolo ktorého recepcia prebiehala. Nuž, hollywoodska párty sa od suchopárnych vedcov čakať predsa len asi nedá.

Keď som už bol v tom Turecku...

Svojskou časťou konferencií je turistika. Nie je náhoda, že tie najdôležitejšie kongresy sa organizujú spravidla v miestach, ktoré sú niečím zaujímavé. Doteraz napríklad ľutujem, že som zmeškal tohtoročnú ISA Convention na Havaji. Kým Budapešť mi ťažko mohla ponúknuť niečo nové, v Istanbule som sa naplno oddal letným turistickým orgiám. Nechal som sa poľahky ohromiť vyváženosťou vnútorného priestoru Hagia Sofie, nekonečnosťou lesa antických stĺpov v Justiniánovej podzemnej cisterne, i mystickou ceremóniou tancujúcich dervišov. Našťastie som zo stereotypu na chvíľu vyšiel vďaka ruským expertom na Turecko, ktorí ma zobrali do pravej tureckej taverny. Tam som pri poháriku miestnej pálenky Raki a živej tureckej hudbe, ktorej hlasno pomáhali aj domáci návštevníci, odrazu našiel ten zvláštny druh družnosti, aký vládne v podnikoch podobného druhu aj na Slovensku.

Tancujuci dervisi
Tancujuci dervisi 

Celkovo mi Istanbul pripadal ako štandardná európska metropola, ibaže namiesto kostolov v ňom stoja mešity. Tie sú však v mnohých štvrtiach ignorované s rovnakou okázalosťou ako kresťanské chrámy v ktoromkoľvek inom európskom meste podobnej veľkosti. Jedným z momentov zaujímavých pre mňa ako politológa bola večerná prechádzka po istanbulských bulvároch. Keď sa ozvalo z blízkeho minaretu cédečko s muezínom, zástupy mladých Turkov a Turkýň (zväčša v šatoch na ramienkach) bez zaváhania pokračovali vo svojej púti k najbližšiemu barovému pultu. Chvíľu som rozmýšľal, či muezín nie je len mojou vlastnou hlaucináciou.

Aby nedošlo k nedorozumeniu, drvivá väčšina Turkov sa hlási k islamu. Súčasne sa však zúfalo snažia byť Európanmi. Dokonca aj turecké ŠPZ-ky začínajú európskym modrým pruhom, hoci samozrejme bez hviezdičiek. A kým na západnej strane mostu cez Bospor svieti veľký nápis „Vitajte v Európe“, na ázijskej strane akékoľvek pripomenutie druhého tureckého kontinentu chýba.

No po rozhovoroch s miestnymi politológmi som pochopil, že obe identity (moslimská a európska) sú zatienené tou skutočne rozhodujúcou – tureckou. Moderné Turecko sa ani zďaleka nehlási k odkazu Mohameda alebo Voltaira tak silno ako k svojmu skutočnému otcovi – Ataturkovi. A podobne ako kedysi Slováci, aj Turci snívajú, že sa stanú mostom medzi Západom a Východom... Nuž, nech už rokovania o ich členstve v EÚ dopadnú akokoľvek, jedno musím priznať: mosty medzi stovkami vedcov z celého sveta sa aj v Turecku, aj v Maďarsku pred pár dňami postaviť podarilo.

Andrej Tusičišny

Andrej Tusičišny

Bloger 
  • Počet článkov:  56
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Lukostrelec, milovník hôr, doktorand na Columbia University v New Yorku, venujúci sa výskumu v oblasti medzinárodných vzťahov. Viac informácií sa dozviete na www.tusicisny.com. Zoznam autorových rubrík:  ZamysleniaZ ciestZem ľudíZ mikrobloguZrkadlový mužZvedátorZyxwvut...

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu